Bezpečná prevádzka autonómnych dronov v zložitom prírodnom teréne stále naráža na mnohé zásadné technologické prekážky. Tradičné lietajúce drony sa pri vyhľadávaní vhodného miesta na zosadnutie spoliehajú výhradne na palubné vizuálne systémy a kamery. V hustom zalesnenom prostredí však množstvo lístia a prekrývajúcich sa konárov tento obraz výrazne skresľuje, čo často vedie k haváriám.
Výskumníci z technickej univerzity v Delfte sa pri hľadaní riešenia tohto problému obrátili na biológiu a podrobne študovali správanie vtákov. Zvieratá sa totiž pri dosadaní na konár nikdy nespoliehajú len na zrak, ale zvolený povrch si pred finálnym ukotvením overujú aj fyzickým dotykom. Na základe tohto jednoduchého prírodného princípu dostal nový prototyp dronu namiesto pevných lyžín špeciálny pristávací mechanizmus pripomínajúci ruku.
Celý článok: nextech.sk
